Druhy učenia

Je zrejmé, že neexistuje iba jeden druh učenia. V psychológii ale aj v pedagogickej praxi sa stretávame s viacerými druhmi učenia, pričom tieto druhy možno deliť podľa rôznych kritérií. Z hľadiska kvalitatívnych vývinových rozdielov je možné rozlíšiť učenie na subhumánnej úrovni (učenie sa zvierat) a špecificky ľudské učenie. Ďalším možným delením je, podľa Ďuriča (1988) delenie na direktné (priame, zámerné) učenie, kde je dôležitá úlohu (v podobe problému a cvičenia) a indirektné (nepriame), kde sa jednotlivec priamo nezameriava na učenie (tzv. neúmyselné učenie).

     Slovenská autorka L.Maršalová (pozri: L. Ďurič a kol.,1988) rozlišuje päť základných druhov učenia: podmieňovanie, percepčno-motorické učenie, verbálne učenie, pojmové učenie a riešenie problému. Toto členenie považujeme za dostatočne diferencujúce.

Podmieňovanie

     Podstatou tohto druhu učenia je utváranie dočasných nervových spojov, asociácií v mozgu. Podmieňovanie sa zvyčajne delí na tzv. klasické, pavlovovské a na inštrumentálne alebo operačné.

     a) Klasické podmieňovanie opísal a objasnil I.P.Pavlov známymi pokusmi na psoch. Väčšina vzdelaných dospelých ľudí vie, ako Pavlov učil psov sliniť ako odpoveď na zvuk alebo svetlo. Uvedieme preto iný príklad. Keď namierime slabý prúd vzduchu na rohovku, oko rýchlo žmurkne, čo je spojenie, ktoré Pavlov označil ako nepodmienený reflex a znamená, že reakcia sa tu začína bez toho, že by bolo potrebné nejaké podmieňovanie alebo predchádzajúce učenie. Avšak ak sa ozve, povedzme, zvonček asi 1/2 sek. pred tým, ako prúd vzduchu dosiahne rohovku, máme tu dôležitú podmienku pre vznik naučenej asociácie. Zvuk zvončeka (alebo akýkoľvek iný „neutrálny“ podnet) je „podmieneným podnetom“ alebo signálom. Ak sa sekvencia „zvuk zvončeka - prúd vzduchu“ niekoľkokrát opakuje, zvyčajne je možné pozorovať existenciu nového naučeného spojenia, a to S (zvuk) ® R (žmurk.). Toto sa prejaví aj pri samotnom zvuku zvončeka, bez toho, že by sa aplikoval prúd vzduchu. Samozrejme, že takto utvorený podmienený reflex „vyhasne“, ako po zvuku zvončeka niekoľkokrát nenasleduje nijaký prúd vzduchu. Pavlov svojimi podmienenými reflexmi a ich mechanizmami (ktoré tu nebudeme rozoberať) objasnil najvšeobecnejšie zákonitosti učenia. Preto niektorí autori považujú pavlovovské podmieňovanie za jednu z teórií učenia a nielen za jeden z druhov učenia.

b) Operačné (inštrumentálne) podmieňovanie.

     Ďalším základným druhom učenia, ktoré možno ľahko pozorovať, je tzv. operačné podmieňovanie. Pavlovove experimenty veľmi zaujali amerických behavioristov, ktorí nielen že opakovali jeho experimenty, ale začali ich aj obmieňať. Dospeli tak k ďalšiemu druhu učenia, ktoré Thorndike nazval „učením pokusom a omylom“. Zrejme to však nie je najlepší opisný názov. Lepším názvom je operačné učenie alebo inštrumentálne učenie. Tento názov zahŕňa dva body: 1) zdôrazňuje precíznu zručnostnú podstatu odpovede, ktorá zahrnuje použitie „nástrojov“ a 2) implikuje, že naučené spojenie je nástrojom na uspokojenie nejakého motívu.

     Takéto učenie sa týka jednoduchého spojenia medzi  podnetom a odpoveďou, ale nie mnohostranných alebo zreťazených asociácií. Podnet a odpoveď sa tu integračne spájajú takým spôsobom, ktorý sa nevyskytuje u klasického pavlovovského podmieňovania. Zvonček skutočne nemá nič do činenia so žmurknutím oka, okrem toho, že je signálom pre toto žmurknutie. V prípade operačného podmieňovania sa napr. zafarbený blok (stena) stáva pre dieťa vecou, ktorú treba otvoriť( tento experiment tu neopisujeme). Je skutočne ťažké nájsť príklad ľudského učenia, ktoré by mohlo reprezentovať operačné učenie v relatívne čistej podobe jednoduchej učebnej asociácie. R.M. Gagné (1985) píše, že mnohé prípady, ktoré sa zdajú byť na prvý pohľad vhodnými príkladmi takého učenia, po bližšom preskúmaní sa ukazujú ako príklady na oveľa zložitejšie a komplexnejšie formy zreťazovania alebo verbálnych asociácií. Tieto ťažkosti vedú k tomu, že je nutné obrátiť sa za príkladmi k veľmi mladému dieťaťu. Avšak počet systematických výskumných dôkazov o učení malého dieťaťa, u ktorého sa dá predpokladať, že sa neprejavilo predchádzajúce učenie, je veľmi limitovaný. Preto príklad, o ktorom referuje Gagné, sa týka odpovedi kojenca na držanie kojeneckej fľaše vo vhodnej polohe na kŕmenie. V prvom štádiu sa učenie vlastne ešte nezačalo. Rodič drží fľašu naklonenú v potrebnom uhlu vhodnom na kŕmenie. V priebehu tohto postupu však dieťa často nesystematicky uchopí fľašu. Teraz sa predpokladá, že rodič začne postupne púšťať fľašu tak, že väčší tlak prenáša na ruky dieťaťa. Kŕmenie pokračuje dovtedy, kým ruky dieťaťa neprejavia dostatočne silný stisk v dostatočne zdvihnutej polohe. Aby sa toto svalové napätie uvoľnilo, dieťa trocha v tlaku poľaví, pričom sa fľaša dostane do takej polohy, že nijaká potrava sa do úst dieťaťa nedostane. Potom zrejme rodič uvedie fľašu do takej polohy (sklonu), aby sa kŕmenie obnovilo. V dôsledku postupnej pomoci dieťa začína držať fľašu vo vhodnej polohe a pomoc rodiča sa stále znižuje až kým nie sú odpovede dieťaťa primerané a asociácia   medzi podnetom a reakciou sa neupevní. Inými slovami, dieťa, ak mu dáme fľašu, je schopné obnoviť potrebnú odpoveď a „naučí sa držať fľašu vo vhodnej polohe“.

     Toto učenie už zrejme nie je iba „pokusom a omylom“, ale skôr „procesom postupného približovania“. Učenie, ktoré sa tu prejavuje je, ako povedal Skinner, „vecou vývoja“. Rad podnetov, vrátane uvidenia a pocítenia fľaše ako aj proprioceptívnych podnetov vychádzajúcich zo svalov pleca a ruky dieťaťa sa takto spája so správnou odpoveďou spočívajúcou v držaní fľaše v polohe, v ktorej sa potrava môže dostať do úst. Súčasne mierne odlišný rad stimulov (keď je fľaša príliš sklonená) vedie k tomu, že sa nijaká potrava do úst nedostane.

     Podstatu operačného učenia vyjadrujú tri základné zákony. Zákon účinku, podľa ktorého pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenie medzi situáciou a správaním, negatívne dôsledky ho oslabujú. Úspešné správanie sa upevňuje, neúspešné slabne. Zákon cviku, podľa ktorého sa spojenia zosilňujú činnosťou, opakovaním. Zákon pohotovosti, podľa ktorého sa jednotlivec úspešne učí, ak je dostatočne motivovaný.

     Rozdiel medzi klasickým a operačným podmieňovaním možno vidieť v tom, že pri klasickom podmieňovaní sa hneď po podmienenom podnete (napr. zvončeku) objavuje nepodmienený podnet (napr. potrava). Keď sa toto viackrát opakuje, vznikne dočasný nervový spoj, utvorí sa podmienený reflex a potom už samotný podmienený podnet (zvonček) vyvolá takú istú reakciu (napr. slinenie), ako nepodmienený podnet (potrava). Pri operačnom podmieňovaní treba najskôr vykonať nejakú činnosť (nastaviť fľašu do vhodnej polohy) a až potom dôjde k posilneniu (potrava). Okrem toho, pri operačnom podmieňovaní sa zvýrazňuje cieľová aktivita subjektu. Od jeho podmienenej odpovede závisí, či získa predmet posilnenia alebo nie, alebo či sa vyhne predmetu ohrozenia. Pri klasickom podmieňovaní je aktivita na strane experimentátora, kým pri operačnom podmieňovaní je na strane subjektu, ktorý sa učí. Keďže touto aktivitou v živote sa vyznačujú predovšetkým ľudia, operačné podmieňovanie môže mať istú modelovú hodnotu pre opis a analýzu niektorých stránok učenia človeka.

     Príklady učenia podmieňovaním v bežnom živote

     Odpoveď na signály a vykonanie jednoduchej motorickej reakcie nie je nič viac ako malá časť zručností, ktoré sa človek môže naučiť. Opíšeme niekoľko príkladov tejto formy učenia tak, ako sa prejavujú v bežnom živote.

Príklady klasického podmieňovania

     Učenie sa signálom sa objavuje v každodennom živote každého z nás.  Niekedy je to skôr dôsledok náhodných okolností, ako výsledok zámerného plánovania zo strany rodičov alebo učiteľov. Učíme sa odpovedať na veľa druhov signálov, ako je trúbka automobilu, budík alebo niektoré druhy emocionálnych výbuchov iných ľudí.

     Mnohé detské strachy boli zrejme nadobudnuté v dôsledku klasického podmieňovania. Deti majú strach z niektorých zvierat alebo aj ľudí, pretože boli späté s podnetmi, ktoré sa objavili spolu s nejakým nepodmieneným podnetom ako je napr. silný zvuk. Pravdepodobne príjemné emócie môžu byť tiež vyvolané v podstate rovnakým spôsobom v dôsledku predchádzajúceho spojenia s určitými osobami alebo situáciami. Pravdepodobne uprednostňovanie „macka“ alebo prikrývky sa môže stať signálom pre dobré cítenie sa, rovnako ako určitá scéna alebo melódia v neskoršom vývinovom štádiu.

Príklady operačného podmieňovania

     Operačné učenie je veľmi užitočné. U detí je to druh učenia, ktoré zahrňuje také veci ako je naťahovanie sa a uchopovanie hračiek a iných predmetov, usmievanie sa na vlastných, blízkych ľudí, zaujímanie polohy tela a hlasové prejavy. Ako dieťa postupne nadobúda väčší a väčší repertoár týchto spočiatku izolovaných asociácií, začínajú sa formovať do dlhších reťazcov a tak je stále ťažší izolovať „čisté“ príklady tohto detského učenia.

     Operačné učenie je nesporne hlavným druhom učenia, ktorý zahrňuje prvotné učenie sa slov u detí. Prvotné výrazy ako je „ňa-ňa“, ak ich rodič počuje a posilňuje, môžu viesť k spojeniu alebo odpovedi „ma-ma“. Čiastočne tento postup zahrňuje to, že dieťa odpovedá na daný vonkajší podnet, ktorým je „ma-ma“ vyslovené rodičmi.

     Ďalším príkladom uplatnenia operačného podmieňovania vo výchove sú techniky modifikácie správania, ktoré opisuje Fontana (1997). Tieto techniky sú zamerané na odstránenie nežiadúceho alebo problémového správania. Vychádzajú z toho, že posilňované správanie žiak opakuje, kým neposilňované sa postupne z jeho repertoáru správania vytráca. Ďalším predpokladom je, že pretrvávajúce problémové prejavy žiaka sú zrejme nejakým spôsobom posilňované reakciami prostredia, často samotného učiteľa. A naopak, že na svoje vhodné, žiadúce správanie nedostáva nijakú pozitívnu odozvu. Fontana uvádza príklad nežiadúceho správania žiaka, ktoré spočíva v provokujúcom vykrikovaní poznámok. Učiteľ zvyčajne reaguje tak, že žiaka napomína, rozčuľuje sa a pod. Ak je cieľom žiaka upútať na seba pozornosť spolužiakov a učiteľa, či dokonca skúšať, koľko ten vydrží, učiteľove reakcie presne zodpovedajú tomu, čo žiak chce dosiahnuť. Pôsobia teda ako pozitívne posilnenie jeho správania sa, ktoré bude žiak preto aj ďalej opakovať. Učiteľ by teda nemal napomínať žiaka, ale mal by zmeniť svoje správanie, odoprieť mu posilnenie a takéto prejavy si nevšímať. Z druhej strany by si mal všímať situácie, kedy sa daný žiak správa žiadúcim spôsobom a také správanie posilňovať.